Z veľkomesta na farmu

Martin Bagar je už stálicou známej reality show Farma, ostatná séria bola už jeho piatym pôsobením pred kamerami. Autoritatívny a rázny farmár je však vo svojom súkromí pozoruhodným človekom mnohých tvárí.

V televíznej šou Farma účinkujete už piatykrát po sebe. Našli ste sa v tejto ďalšej profesii?
Tak to neviem, lebo v mojom veku som už asi jasne vyprofilovaný. Ale našiel som tam určite to, čo mi v súčasnej odbornej tlači chýba. A to je naša farmárska a sedliacka história. Som hrdý na to, že som sedliak a veľmi ma zaujíma, ako to robili naši predkovia, čo ich trápilo, čo ich tešilo, čo sa im darilo lepšie ako nám, a naopak, čo horšie.
Aj ja si vlastne doma budujem také „tradičné“ hospodárstvo, ktoré ale využíva aj moderné veci tam, kde naši predkovia ťahali s prírodou za kratší koniec. A tu sa mi veľa z mojich Farmárskych skúseností hodí a rád ich využívam. Viete si napríklad predstaviť ten úžasný pocit, keď vás poslední dvaja volskí furmani na Slovensku naučia ovládať výkon 2200 kg živého hovädzieho mäsa? Do takéhoto živého traktora so živým srdcom sa okamžite zamilujete. To vám vlastne príroda ide v ústrety. Kvôli takýmto veciam tú poľnohospodársku minulosť Slovenska milujem, a to je presne to, čo som si na Farme našiel.

V každej sérií spolupracujete so skupinou zaujímavých ľudí, ktorí na Farmu prišli. Mali ste v ostatnej sérii svojho favorita či favoritku?
Favorita určite nie, je to súťaž, ktorá má svoje pravidlá, na moje šťastie v prostredí tradičnej farmy z minulosti, takže nechávam tomu voľný priebeh. Ale čo sa týka výhry, vždy ju viac prajem ženám, lebo my chlapi si musíme vedieť poradiť aj v ťažkých časoch. Veď pozrime sa na našich predkov, ako to excelentne zvládali, a v akých ozaj ťažkých a zložitých časoch dokázali existovať.

Natáčanie sa určite nezaobíde bez rôznych zaujímavých príhod. Mohli by ste nám nejakú čerstvú spomenúť?
Určite. Čerstvo mám v pamäti, keď moji farmári chystali jarmok, a zvedavý vôl Riavko si prepchal svoje široké rohy bokom stánku a pochutnával si na dobrotách, ktoré tam boli pripravené. Keď to súťažiaci zbadali, v panike sa za ním rozbehli, a krikom sa ho snažili odohnať. Úplne v tej panike zabudli, že s volom to ide iba podobrotky, takže ďalej to už pripomínalo dobrú grotesku. Riavko vycúval, celý stánok nabral na rohy, vyhodil do výšky a záchrancu stánkových dobrôt Tomáša zasypali trosky stánku. Veru, na tejto komédii som sa naozaj schuti zasmial.

Váš život je tiež veľmi zaujímavý, keďže sám vlastníte podobnú sebestačnú farmársku ,,oázu“ v obci Prašník pri Piešťanoch, kde sa venujete svojmu statku.
Ešte som troška skeptik pri slove „sebestačnú“. Moje zvieratá si v aktuálnej situácii zarobia na seba, zarobia si na svojich ošetrovateľov, ale vôbec nezvládajú zarobiť si aj na investície, ktoré potrebujete na to, aby ste boli so svojou farmou spokojný. To riešim pridruženou výrobou. Jednak natáčaním televíznej Farmy, ale aj poskytovaním Strechárskej služby prvej pomoci pre pokrývačov na celom Slovensku.

Čo všetko vyrábate?
Aktuálne chovám Jerseyské kravičky, biele kozy krátkosrsté, mangalice, husi, zopár ovečiek. Veľmi sa snažím, aby som po vzore našich predkov absolútne všetko zužitkoval a zrealizoval pre mojich zákazníkov. Tu ma čaká ešte veľa práce, lebo nie všetkými produktmi dokážem vyhovieť platnej slovenskej legislatíve. Tak sa postupne snažím vybudovať farmu tak, aby som splnil aj tieto prísne slovensko-európske predpisy. Dúfam, že to stihnem v tomto živote. Viete, rakúsky farmár si to svoje buduje od vojny už štvrtú generáciu, ale predstava našich úradov je: „Už zajtra pán Bagar!“ A tak sa snažím a robím, čo môžem a vládzem, sedem dní v týždni, osemnásť hodín denne.

Aká bola vaša mladosť?
Na ňu spomínam veľmi rád. Moje detstvo bolo v Bratislave po základnú školu, potom prišla Stredná lesnícka škola v Banskej Štiavnici a tam začalo moje pravé aktívne detstvo: sokoliarstvo a s tým spojený prvý dravec, poľovačky s dravcami, rehabilitačná stanica dravcov a sov v Banskej Štiavnici, kone, potom vojna, prvá krava, horárčina na Poľane, skrátka život v pravej slovenskej divočine.

Boli ste vždy farmárom?
Nie, začal som ako lesník. Potom som s cieľom mať vlastnú horáreň, kde môžem chovať aj hospodárske zvieratá, odcestoval do Bratislavy zarobiť si na ňu. Začal som ako vodič, potom obchodný zástupca v stavebno-obchodnej firme, nasledovala tretina môjho života vo firme Bramac. V nej som strávil 12 rokov a podarilo sa mi zarobiť si na moju starú opustenú farmu, ktorá mimochodom vyzerala a bola presne v takom stave ako tie filmové, keď tam súťažiaci prídu prvý deň. A tým strechám sa tak trocha vlastne venujem ešte stále. Prenajímam totiž strešné výťahy, ktoré dokážu dočiahnuť až na 12. poschodie. Potom som ešte dva roky predával strechy popri farmárčení až prišiel deň, kedy som si povedal: A teraz je už mojou prioritou môj detský sen - farmárčenie. Idem do toho naplno. A stal som sa šťastným sedliakom doslova zo dňa na deň.

Čo stálo za takou radikálnou zmenou? Vystriedať rušný život hlavného mesta za samotu na vidieku?
Zážitok z detstva. Ako trojročný som bol s diagnózou anorexia (dnes vidieť, že ma úspešne vyliečili) v detskej ozdravovni v Janovej Vsi. A tam sa pásavali kravy dole pod oknami na lúkach, na ktoré sme sa chodili prechádzať. Pamätám si, že som mával veľmi živé sny, ako sa o mňa tie kravy starajú, ako mi dávajú mlieko, ako sa kamarátime. A odvtedy ma prenasleduje túžba mať svoje vlastné kravičky. Sú to skutočne dodnes moje najobľúbenejšie zvieratá. Milí rodičia, veľakrát ani neviete ako, ale už v troch rokoch ovplyvňujete budúci život vašich detí. Vidím to na sebe, celý život si idem za týmto svojím detským snom.

Vladimír Pabiš

foto: archív autora