Rozhovor s Ing. arch. Matejom Grébertom: Bratislava je príliš „riedko“ zastavaná

Patríte medzi mladšie bratislavské ateliéry, no odborná verejnosť vás už rešpektuje ako skúsených urbanistov. Svedčí o tom aj pozvanie do diskusného panelu o urbanistickom rozvoji Bratislavy na poslednej Trend konferencii Reality a development. Prečo máte k urbanizmu taký blízky vzťah?

Návrhy rezidenčných projektov a verejného priestoru by sme nemohli robiť, keby nás to nebavilo. Naša práca je zároveň našim hobby. Za architekta hovoria hlavne referencie a my máme to šťastie, že ich máme v tejto oblasti dosť. Stojíme od začiatku za jedným z najväčších rezidenčných projektov Slnečnice a tým pádom sme sa etablovali nielen do pozície architektov, ale aj medzi urbanisticko – architektonické kancelárie. K nemu sa postupne pripájali ďalšie. Pripravujeme tiež projekt Nové Lido, medzi mostom Apollo a Starým mostom. Máme za sebou aj prvé etapy Nového Ružinova, brownfieldové projekty ako Ahoj Park a Urban Residence, vyhrali sme súťaž na Cvernovku. Naše portfólio teda o niečom hovorí a náš prístup k tvorbe verejného priestoru je dostatočne transparentný. Myslím, že je rozdiel, keď sa vyjadruje ku koncepcii tvorby mesta architekt – teoretik a keď o nej hovorí niekto, kto má množstvo skúseností s procesmi uzatvárania konsenzu s viacerými odborníkmi a komunikácie so všetkými aktérmi procesu. Dokážeme identifikovať problémy, s ktorými sa v realite stretávame.

Založili ste ateliér ako čerství absolventi fakulty architektúry. Čo podľa vás spôsobilo, že ste hneď v mladom veku získali také lukratívne zákazky? Strašne sme to chceli a išli sme za tým. Asi sme vystihli správnu kombináciu šťastia, túžby, pripravenosti a využitia potenciálu, ktorý sa naskytoval. Obaja s Jurajom Benetinom sme už odmladi chceli byť architektmi. Mňa asi ovplyvnilo aj to, že obaja rodičia boli architekti. Juraj je z iného prostredia, z lekárskej rodiny, pre nich bolo jeho rozhodnutie stať sa architektom trochu prekvapenie. Stretli sme sa ešte na škole a tam sme urobili prvú zákazku, štúdiu pokračovania River Parku. Náš potenciál určite spočíval aj v tom, že sme boli prvá digitálna generácia v architektonickej tvorbe. Začínali sme nie ako ateliér, ale marketingom developmentu. Robili sme kampaň na Tri veže so všetkými animáciami. V tom čase nebolo veľa spoločností, ktoré robili na počítači vizualizácie, všetky materiály, ktoré si potenciálny zákazník zoberie domov a študuje si ich. Dodávali sme k nim aj architektonickú pridanú hodnotu a komunikovali sme priamo s developermi. Bola to pre nás dobrá škola aj v tom, že sme pochopili, pre koho architektúru robíme. Koncový užívateľ je v celom procese kľúčový a stavba nemôže byť pomník pre architekta, jeho ego niekedy musí ustúpiť. Je to o hľadaní najlepšieho riešenia pre ľudí, aby na to miesto chceli ísť bývať, pracovať, zabávať sa.

Ako potom vznikol ateliér Compass? Bola to pre nás priaznivá zhoda okolností. Vďaka marketingu a priamemu kontaktu s developermi sme začali pre nich robiť rôzne overovacie štúdie. Boli na veľmi dobrej vizuálnej úrovni, lebo s vizualizáciami sme mali skúsenosti. Postupne sme sa pretransformovali na výlučne architektonickú kanceláriu. Bavilo nás to, venovali sme práci viac času, ako ostrieľaní kolegovia a to bola možno naša konkurenčná výhoda, ktorú developeri ocenili. Oni zas do nás vložili dôveru, ktorú sme sa snažili nesklamať. V úplných začiatkoch sme ateliér Compass tvorili štyria, potom to rôzne oscilovalo a teraz po druhom oživení stavebného sektora je nás 30.

 

To je na slovenské pomery pomerne veľký ateliér. Začínali ste s 3D vizualizáciami, pokračujete teraz aj v 3D projektovaní? Ako som spomínal, sme digitálna generácia a teda aj o architektúre uvažujeme digitálne. Je pre nás jednoduchšie si dispozíciu overovať digitálne v počítači, ako kreslením na papier. Boli sme na Slovensku jedným z prvých architektonických štúdií, ktoré prešli na BIM, na 3D projektovanie. Už prvá etapa Slnečníc pred 7 rokmi, kedy ešte o tom nebola žiadna debata, bola nakreslená v BIM-e. To bola dlhší čas naša ďalšia výhoda. Dnes sú už pre nás výhodou naše referencie.

Čo si podľa vás vyžaduje urbanistický rozvoj Bratislavy v súčasnej situácii stavebného boomu? Bratislava ako mesto je aj po oživení podľa európskych štandardov veľmi „riedko“ zastavaná. Staré mesto má intenzitu využitia pozemku 2,3 IPP, čiže na jeho území je 2,3-násobok úžitkových plôch a zastavanosť zhruba 60 %. Z  pohľadu aktuálnych pravidiel územného plánovania je to extrémne veľa. V okolí Jakubovho námestia je však zastavanosť len 40 % a index zastavanosti asi 1,8, to je podľa mňa optimálne. Keby bolo celé mesto zastavané takto, boli by sme na tretinovej rozlohe oproti skutočnosti. Mali by sme tretinové vzdialenosti, tretinové náklady na správu komunikácií. Keď je mesto kompaktné a efektívne využité, všade je blízko. Prostriedky a energie sa môžu sústrediť do menších priestorov, ktoré môžu byť oveľa kvalitnejšie. Bohužiaľ, napríklad v Petržalke je 10 %-ná zastavanosť a IPP 1,1.

Petržalka sa pritom uvádza ako príklad betónovej džungle... V Petržalke sú vzdialenosti medzi domami aj 300 až 500 m, uličná čiara sa často stráca. Zeleň je milosrdná a pokryla zanedbaný verejný priestor zo 70-tych rokov, ale keby sme to všetko oholili, dojem by bol úplne iný. Ľudia sa prirodzene cítia príjemnejšie v mestskom prostredí s primeranou mierkou. Väčšina podobných sídlisk v zahraničí, ktoré sa vybudovali nárazovo ako sociálne byty, je už dnes zbúraných. Ukázalo sa, že tento systém urbanizmu ľudia z viacerých dôvodov neprijali. V Petržalke je tých fenoménov viac. Sociálny mix obyvateľov je rôznorodý a ľudia si byty odkúpili do súkromného vlastníctva, takže o ne nechcú prísť. Ale infraštruktúra a správa priestorov vo vyššej kvalite by bola veľmi nákladná. Preto si vyžaduje zahusťovanie zástavby každá mestská časť.

Prečo sa Bratislava svojím rozvojom líši od iných zahraničných miest? Zahraničné mestá rástli „cibuľovo“, nabaľovali sa ďalšie vrstvy. Takto rastú mestá prirodzene, trhovým prostredím. Bratislava mala centrum a vznikali k nej rôzne vysunuté satelity, to spôsobila stavebná politika bývalého režimu. Doteraz sú v územnom pláne Bratislavy miesta, ktoré sú bývalými priemyselnými zónami, sú zanedbané, ale pritom sú v meste. Také je územie medzi Ružinovom a Dolnými Honmi či plocha po bývalej Ferone na Račianskej. To sú obrovské plochy, ktoré vieme veľmi slušne resuscitovať a spraviť z nich príjemné mestské prostredie. Takých miest je v Bratislave strašne veľa. Keby mesto rástlo cibuľovo, postupne sa predlžujú aj linky MHD, pridajú sa 1 – 2 zastávky. Keď tu však máme rozsiahle medzipriestory, aj budovanie infraštruktúry je extrémne drahé. U nás máme najprísnejšiu svetlotechnickú normu na svete, takže nehrozí príliš hustá zástavba. Cesta postupného zahusťovania je správna, príkladom môže byť Rozadol, Eurovea, CBC Karadžičova alebo Apollo I, II. Satelity sú pre mesto komplikáciou.

Výraz „zahusťovanie“ vyvoláva u mnohých v zaľudnenej Bratislave negatívne reakcie. Tiež to vyvoláva spomienky na obdobie búrlivého rastu developerských projektov z minulého obdobia. Mnohé developmenty Bratislave nepriniesli výraznú pridanú hodnotu, ale neurobili ani veľkú škodu. Naopak, projekt  Eurovea otvoril priestor Dunaja a pritom má veľmi vysokú zastavanosť, IPP viac ako 3. Je to stabilizovaná štvrť a funguje, ako má. Podľa mňa oveľa invazívnejšie pôsobí osamotený supermarket, bigboxová škatuľa obklopená veľkým parkoviskom. Ten má byť niekde za mestom alebo v parteri vyššej budovy. O tom je mesto, má sa intenzívne a efektívne využívať a potom to prinesie aj výhody.

Ako vidíte rozvoj mesta do budúcnosti? Najdôležitejšia je vízia, aké mesto chceme mať. Keď máme odpoveď na túto otázku, vieme zvoliť primerané nástroje. Potom sa k nej môžeme približovať jednotlivými krokmi a napĺňať víziu v horizonte 20 – 30 rokov. Urbanizmus sa dosť ťažko zhmotňuje, od prvotnej myšlienky po realizáciu mestskej zóny alebo štvrte prejdú väčšinou až dekády. Problematické je docieliť, aby sa jednotlivé vedenia mesta po túto dobu vízie pridržiavali. Musí byť aj konsenzus medzi politickými stranami, koncept sa nemôže meniť každé 4 roky. Keď chceme mať rozumné mesto, čo sa týka intenzity, správy a nákladov na údržbu, treba niekde začať a keď si povieme, že sa to nedá, ani nezačneme. Preto treba vypichovať pozitívne príklady a na nich ukazovať benefity.

 

Zdroj: Reality.sk Foto: Compass