Patrícia Jarjabková: Na bývaní sú veľmi dôležití susedia
Kedysi neodmysliteľná moderátorka detských televíznych relácií spolu s bábkou Kuko, tiež známa aktivistka rôznych charitatívnych podujatí, dnes realitná maklérka. Čo ju priviedlo k takej výraznej zmene?
Kedysi neodmysliteľná moderátorka detských televíznych relácií spolu s bábkou Kuko, tiež známa aktivistka rôznych charitatívnych podujatí, dnes realitná maklérka.
Čo priviedlo Patríciu Jarjabkovú k takej výraznej zmene?
Sedem rokov som robila reláciu Nové bývanie pre televíziu Joj. Oslovil ma producent Mario Homolka z Leon Production, ktorá vyrábala túto reláciu, a tak som začala televíznu dramaturgiu robiť na úplne nové témy ako predtým. Relácia sa rozbiehala, ale nik nevedel, či sa u divákov uchytí. Vždy to bolo len na pol roka. No mali sme stále vysoké čísla sledovanosti, a tak sme pre Joj tvorili 7 rokov! Do relácie sa prihlasovalo veľmi veľa ľudí, aby sme im pomohli nájsť nové bývanie. Takže práca dramaturga sa spojila s prácou arbitra – lebo som veľmi rýchlo podľa zadania musela nájsť konkrétne nehnuteľnosti. Celé dni som sedela na portáloch a hľadala reality, komunikovala s maklérmi. Ešte aj počas nakrúcania sa stávalo, že vybratý byt sa v poslednej chvíli predal, a tak som behom niekoľkých hodín musela nájsť inú takú ponuku. Bol to stres, bola to divočina, ale mala som prehľad. A keďže rada komunikujem s ľuďmi, tak som sa v tom veľmi rýchlo našla. Keď sa potom Joj náhle rozhodla, že si reláciu bude robiť sama, tak som sa musela veľmi rýchlo rozhodnúť, čo budem robiť ďalej. Mala som 55 rokov. Vrátiť sa do telky? Ťažko. Videla som, ako moje bývalé kolegyne a vynikajúce novinárky často nemajú prácu, a boja sa, čo s nimi bude na staré kolená, lebo zrazu o nich nie je záujem! Aj to prispelo k tomu, prečo som vykročila na „Terra incognita“ a prijala som to ako výzvu. Budem maklérka! Skúsim to, keď som sa už sedem rokov pohybovala v tejto branži. Išla som za Martinom Čapom, s ktorým sme úzko spolupracovali pri relácii Nové bývanie, kde robil arbitra kupujúcich, odborníka a radcu. No on ma od toho veľmi odhováral: Paťka, ty si taká charita, každému chceš iba pomáhať, ale toto je tvrdý obchod, na to nie si nastavená, doteraz si robila iba také bohumilé veci, ale toto je tvrdý biznis, musíš veľa rozmýšľať o peniazoch, byť racionálna nie je tu toľko emócií ako v umení. Mám rada výzvy, a som aj dosť bláznivá, hovorila som si, že aspoň zistím, aké to je z tej druhej reálnej realitnej strany. No musím povedať, bolo to veľmi ťažké. Už pri relácii som vedela, že práca makléra je ťažká, a že sú tam rôzni ľudia, ale bolo to ešte ťažšie, ako som tušila. Je to obchod a prvá otázka každého býva: Aká je cena? Za koľko môj byt predáte? Koľko za to budete mať? A sme pri peniazoch! Veľa vecí v živote som robila zadarmo. A teraz to bol celkom iný pohľad, a zrazu som sa musela naučiť určiť si svoju hodnotu, a to bolo asi pre mňa najzložitejšie. Tá premena myslenia otvorene povedať, aká je provízia, ako si cením svoju prácu. A musím priznať, že mi to trvalo dlhšie, ako som si myslela.
Čo sa s odstupom času naplnilo z vašich očakávaní, keď ste sa rozhodli pre toto povolanie, a čo ste museli prehodnotiť z pôvodných predpokladov o tejto práci?
Myslela som si, že je to menej náročné. Až v praxi som zistila, čo všetko musí dobrý realitný maklér expert vedieť. Má prehľad v realitách, ale musí sa vyznať aj v cenách, v zákonoch, je psychológom, slečnou „dušehojivou“ a už som bola dokonca aj „sekerou“! Až tu som zistila, aká je komunikácia s ľuďmi náročná. Keď som robila rôzne relácie v televízii, ja som si vyberala ľudí, s ktorými budem spolupracovať. Sem človek príde často s obavou, lebo má pocit, že do našich rúk vkladá všetky svoje peniaze, celý svoj majetok, a už od začiatku nás skôr podozrieva, alebo nám menej dôveruje. Človek prišiel, a ja som musela začať hľadať k nemu cestu. Určite som mala veľkú výhodu v tom, že ma veľa ľudí poznalo a poznali aj celý môj príbeh. Nielen zázračného Kuka. Ale musím povedať, že mi na začiatku aj ten Kuko vlastne pomáhal. Príde zákazník a povie: Vás poznám, Vy ste z toho Kuka! A kde ho máte?... Myslím, že mi od začiatku viac dôverujú, lebo vedia, že ma život tiež riadne preskúšal. Martin ma varoval, že prvého pol roka mi bude veľmi ťažko. Kým človek má nejaké výsledky, nejaký obchod, ale kolega ma už vtedy presviedčal: Minimálne ešte pol roka aj rok pridaj! A treba zaťať zuby, pretože to bude veľmi náročné. Tak som si povedala, že rok a pol vydržím, keby aj „traktory padali“. Kamaráti mi pomohli pôžičkou, lebo som skutočne nemala žiadny začiatočný kapitál, z čoho žiť, kým začnú obchody. A keď mi bolo ťažko, stále som hovorila, ešte som len v polroku, ešte pol roka vydrž. A skutočne krátko pred vypršaním jedenapolročného obdobia som si zrazu uvedomila, že už sa v tom začínam pohybovať pokojnejšie, už nemám hrôzu z každej kúpnej zmluvy, už nemusím stále volať právnikovi, prečo je to takto a nie takto. Ale táto skúsenosť a komunikácia s často veľmi náročnými klientmi ma obrusovala a zdokonaľovala, takže po roku a pol som už vedela, že tu ostanem. Na jednej strane mi dnes nik nemôže povedať: „Vrať se do hrobu“. Naopak mám pocit, že u väčšiny klientov vyšší vek vzbudzuje väčší pocit istoty a dôvery, takže do určitej miery je to vlastne výhoda.
Okrem toho máme neuveriteľne intenzívne vzdelávania, prakticky každý týždeň som mala nejaké školenie, a keď som niečo potrebovala, stále mi vedel niekto poradiť. Mala som supervízorku, takže každý krok so mnou a mojou pochybnosťou mohla prejsť, a to bol úžasný pocit podpory.
Ako vám pomohlo nové prostredie, kolegovia?
Ďalšia výhoda, čo som tu našla, sú ľudia. Sedem rokov som robila Nové bývanie doslova sama od stola, takže sama som rozhodovala, kedy si dám pauzu na kávičku, kedy naložím práčku, alebo pôjdem variť večeru. A po tých rokoch som sa cítila trochu osamelá s potrebou stretávať sa, takže aj to bola pre mňa príjemná zmena. A hoci som iná veková skupina, veľmi mi moji mladí kolegovia pomohli, lebo sme asi výnimočný kolektív v tom, že spolu nesúťažíme, ale vzájomne si pomáhame. Vtipné bolo, že moja supervízorka - seniorka bola mladšia, ako ja - jej juniorka. Aspoň na chvíľu som bola opäť junior! Aj vďaka nim som si rýchlejšie začínala uvedomovať širšie súvislosti, a keď bolo treba, mali so mnou božskú trpezlivosť. Naša kancelária je celkove v mnohých veciach jedinečná! Sme skvelá partia, robíme exkluzívne, a keď sme mali spoločné školenie NARKS, až vtedy som si uvedomila, že mnohé veci, čo sú pre mňa normálne, sú pre iných maklérov nepredstaviteľné. Aj exkluzivita, aj zazmluvnený klient na dopyt. Nikdy by som nešla do obchodu, ktorý by som nerobila sama, pretože si to chcem sama kontrolovať, mať prehľad nad celým procesom, sledovať situáciu, pružne reagovať a meniť stratégiu. Po troch rokoch viem, že som sa dobre rozhodla, že som našla robotu, ktorú môžem robiť možno až do hrobu, že som nezávislá, a to je veľmi príjemné.
Z vašej aktuálnej ponuky na webe som získal pocit, že sa špecializujete na rodinné domy strednej a vyššej cenovej kategórie. Vyberáte si klientov sama, ale je to záležitosť fungovania celej kancelárie?
Na začiatku som oslovovala súkromnú inzerciu a snažila som sa ponúkať svoje služby. Isto to poznajú všetci makléri, aj celá súkromná inzercia - tých telefonátov, čo musia prežiť... Bolo to veľmi ťažké, no bola to aj veľká výzva, vysvetliť predávajúcemu, v čom sú riziká súkromného predaja, a prečo je pre neho výhodnejšie riešiť záležitosť s odborníkmi cez realitnú kanceláriu. A prečo to má byť jedna a nie viaceré. Vravievala som im: Máte svojho lekára, ktorému dôverujete, nájdite si svojho makléra. Dnes si ma už ľudia vyhľadávajú sami. Vďaka referenciám, spokojným klientom, ale aj preto, lebo ma poznajú. A to je záväzok! Teším sa z každého jedného, ktorý mi zavolá, a s dôverou sa na mňa obráti. Predtým som robila omnoho viac dopytov, no v poslednom čase sa mi to akosi vyhýba. Aj keď klient príde za mnou, aby som mu pomohla niečo vyhľadať, medzitým sa alebo zmení situácia, alebo si už sám niečo našiel. Trochu mi to chýba, lebo som rada, keď môžeme spoločne prežiť to úžasné dobrodružstvo hľadania budúceho domova. Teraz naozaj predávam viac domy, ale keď príde niekto, že chce predať jednoizbový byt, tak sa oňho tiež rada -a verím, že kvalitne - postarám.
Spomínate si na nejakú zaujímavú transakciu, ktorá vás v niečom poučila alebo zaujala samotnou nehnuteľnosťou?
Prácu arbitra som mala rada aj preto, že je to často beh na dlhé trate. Viac s klientom komunikujete, kým nájdete presne to, čo by potreboval, a tým sa aj viac zblížite. Je to omnoho ťažšie ako predaj nehnuteľnosti, ale vždy je to výzva. Spoznávate klienta a jeho potrebu, ktorá môže byť celkom iná, ako si on uvedomuje. Jedným z mojich prvých klientov bol pán, s ktorým máme dodnes veľmi dobré vzťahy. Vtedy hľadal pre rodičov rodinný dom v Piešťanoch. No postupom času, po každom hodnotení a zvažovaní ponúk, ktoré sme našli a pozreli, a v jednom prípade už takmer aj kúpili, no na poslednú chvíľu z toho zišlo, sme sa nakoniec dostali k poznaniu, že v podstate hľadá ani nie tak dom v Piešťanoch, ako skôr byt v Bratislave. Aj v tom je práca arbitra fascinujúca. Keby ma nemal, možno by dnes bol nespokojný a predával by dom v Piešťanoch.
Aký je pre vás osobný ideál bývania, ovplyvnilo ho nejako vaše detstvo, a podarilo sa vám ho už naplniť?
Vyrastala som v Bratislave na Sibírskej ulici, nedávno som neďaleko predávala jeden byt, tak som sa tam zastavila. Zazvonila som pred dverami, nevedela som čo povedať, keď sa spoza dverí ozvalo: Kto je? Býva tam veľmi milá pani, poznala ma z telky, a keď som ju poprosila, či by som sa mohla pozrieť na byt, kde som vyrastala, tak ma vpustila. Náš byt, na ktorý s takou láskou spomínam, sa mi zdal zrazu strašne maličký. Mali sme tam vstupnú chodbu, ktorá bola v detstve taká dlhokánska, tmavá a pre mňa v noci strašidelná, bola vlastne iba malý kúsok priestoru. S vlastným bývaním som mala veľmi kľukaté cesty po Bratislave, lebo dlhé roky som bývala v Dúbravke, keď som sa vydala v Petržalke, kde som si dlho nevedela zvyknúť. Ale zachránilo ma, že tam vznikla skvelá komunita mamičiek na materskej dovolenke, boli sme tam skvelí susedia a dobrá partia. Potom sme sa sťahovali do Karlovej Vsi, kde sme neprežili ani jediné Vianoce, potom krátko do útulku v Bratislave III, ďalej podnájom v Horskom parku čiže Bratislava I, prenájom v Ružinove, a teraz bývame v jednej záhradnej osade, kde sme si postavili celoročne obývateľnú murovanú chatu, ktorú už máme skolaudovanú, a veľmi sa z nej tešíme. Takže poznám a mám rada celú Bratislavu! Som človek, ktorý si vždy hľadá cestu k prostrediu okolo seba. Keď sme bývali v malom pivničnom byte v Horskom parku, ale s veľkou záhradou, ten nás zachránil, duše pohladil. Boli tam krásne staré hrušky, na jar vyzerali ako nevestičky v bielom závoji. A vtedy som si uvedomila, že hoci nemám vzťah k bývaniu v rodinnom dome, predsa len záhrada, stromy a kvety - to je liek. Môj terajší manžel vždy túžil postaviť dom, no pritom sme chceli ostať v Bratislave. Keď sme nakoniec dostali iba takú smiešnu pôžičku z banky, tak navrhol, že kúpime záhradu a domček si postavíme sami. A to aj vlastnými rukami spravil, trvalo to šesť rokov, a tretí rok tam už aj bývame, máme z neho obrovskú radosť, hoci ešte nie všetko je úplne dokončené.
V zariaďovaní bytu máte svoj obľúbený štýl, alebo ste využili služby bytového architekta, prípadne interiérového dizajnéra?
Nie. Ja si rada robím aj Home staging. Odkedy som začala predávať byty, ktoré bolo treba upraviť na fotenie, tak som začala tie byty zariaďovať, upravovať. Môj muž to už pozná a keď vidí, ako balím vankúše, kvety a rôzne dekoračné drobnosti, vraví: Kde budeš predávať? Takže rada si robím sama podľa seba, ale rada sa aj inšpirujem. Napríklad do našej záhradky už chcem zavolať záhradnú architektku, lebo tam už by som sa rada obrátila na odborníka. Veď sama každý deň všetkým hovorím, nech sa obrátia na odborníka.
A farby?
Asi teplé. Určite nie nejakých päťdesiat odtieňov sivej alebo iné chladné odtiene, to asi nie. Som Blíženec, teda človek leta, ktorý má rád jahody, čerešne, zeleň okolo seba, skrátka veselé farby. Pri obhliadkach som zažila všeličo, ale tmavé, sivé alebo fialové steny na mňa pôsobia skôr smutným dojmom. Doma máme zatiaľ iba biele steny aj domček bude asi biely, už keď sme ho stavali, tak som chcela biely s červenými bodkami.
Navštívili ste miesta, kde si myslíte, že by ste si tam rýchlo zvykli bývať, alebo naopak miesta, kde by vám štýl bývania nevyhovoval?
Mám zopár miest, kde to mám veľmi rada a často som tam chodievala. Napríklad milujem Budapešť a úplné centrum – Rákóczi út., kde mal môj strýko krajčírsky salón v starom dome, kde bol krásny výťah s červenými čalúnenými lavicami. Keď som bola mladá, tak by som všetky staré veci vyhodila, ale čím je človek starší, mám zrazu rada práve staré veci, na ktorých vidieť, ako do nich konkrétny človek vložil svoj um a energiu. Nechal tam svoju stopu. Nepáčia sa mi množstvá vecí, ktoré sa na nás valia zo všetkých strán.
A kde by ste si asi nevedeli zvyknúť?
Ešte sa vrátim, lebo často chodím aj do Hamburgu, a tam som si uvedomila, že sa mi viac páčia veľké mestá, ako bývať niekde na samote. Hoci užila som si aj samotu na kopaniciach, ale to bolo skôr o rekreácii, odstrihnúť sa na chvíľu, no potom sa zasa vrátiť do mesta. V tom mám jasno, že by som pokojne išla aj do väčšieho mesta. Ale čo je najdôležitejšie, a to si uvedomujem práve v tejto robote, ako veľmi sú dôležití susedia. A to je asi moje najväčšie posolstvo pre každého na tému dobrého bývania. Teraz sme sa presťahovali s kanceláriou do Rezidencie Gaudí, a tu je silná susedská komunita. Stretávajú sa na kávičke, mamičky s kočíkmi, psíčkari - to sú základné skupiny, ktoré tvoria dobré jadro komunity, a to je asi dôležité, keď sa ľudia poznajú, majú záujem o druhého, a vedia si pomôcť a podporiť sa.
Určite ste navštívili viaceré nové obytné projekty v Bratislave, ktoré z nich sa vám páčili a ktoré považujte za nie veľmi vydarené?
Teraz je tu veľmi veľa novostavieb. V Bratislave rastie okolo 40-50 projektov rôznej kvality. Nechcem zovšeobecniť, ale často mám pocit, ako keby v nich prestal byť dôležitý človek, ktorý tam bude bývať. Myslím, že nielen pri tejto, ale pri každej práci je dôležitý človek, pre ktorého to robíte, aby sa v tom - či už to je oblek, byt alebo správa celej krajiny - dobre cítil. Spokojne a šťastne. Keď otvorí okno, aby nepozeral susedom do kuchyne, ako to dnes často býva. Viaceré novostavby, ako keby zabudli, že tam budú bývať ľudia. Dokonca keď to porovnávam so socialistickou výstavbou, keď sme bývali v Petržalke na Dvoroch, kde boli veľmi príjemné a dodnes vyhľadávané pôdorysy, a aj dnes sa tie byty dajú veľmi pekne upraviť. Dnes to sú v novostavbách často malé „koprcálky“, dvanásť metrov chodba a osem metrov izba. Veď to je urážka človeka, ktorý tam má bývať! A za to ľudia platia nemalé peniaze. Naopak som rada, že sú aj veľmi príjemné projekty. Napríklad veľmi dobrý pocit som mala z projektu Nový háj pri dostihovej dráhe, a veľmi zvedavá som teraz na projekt Stein, ako dopadne, lebo ide takmer o centrum mesta, kde sa podarilo zachrániť aspoň časť pôvodnej zástavby. To by sa mi veľmi páčilo, keby sa nové projekty viac prepájali s históriou mesta. Sledujem v Rači Zlaté krídlo, lebo to miesto je príjemné, projekty v Dúbravke, ale aj v Petržalke, mohla by som všetky menovať... Páčia sa mi loftové byty a projekty, ktoré sú tvorivé a pracujú s človekom, ktorý tam bude bývať, ako so spolutvorcom, preto veľmi ľúto je mi za Cvernovkou, kto vie, ako to tam skončí. O tom by mala byť urbanizácia: ako zachovať tvár mesta. Dnes si asi nik neuvedomuje, ale na nás sa to veľmi podpisuje, kde žijeme, kam sa pozeráme, aké máme výhľady alebo „nevýhľady“. Kde máme zbytočne ostré hrany, ktoré nás zraňujú. A to všetko ostáva v našom podvedomí. Priestor nás vychováva a robí nás lepšími alebo horšími. Preto by nám malo záležať na tom, aby ľudia pod vplyvom svojho prostredia boli citlivejší, vnímavejší, lebo keď sa každý deň pozerajú na stromy, počúvajú spev vtákov, bzučanie včiel, majú okolo seba pekné domy a tvorivé vkusné prostredie, budú isto aj tí ľudia šťastní. A kto je šťastný, je aj dobrý. Keď som prvýkrát išla za sestrou do Hamburgu, vtedy to bolo ešte západné Nemecko, bývala vtedy na sídlisku, a predstavte si tam poskakovali zajačiky, lebo popri diaľničných okruhoch tam stavajú koridory pre zvieratá, aby vedeli prejsť z jednej strany cesty na druhú aj hlbšie. Šťastné zajačiky, mám pocit, že niekedy sa u nás nemyslí ani na človeka, tobôž na živú prírodu. Keďže sa venujem aj rôznym charitatívnym témam, všímam si aj stále aktuálny problém s bezbariérovým prístupom, veď to je taká hanba. Čím som dlhšie v tejto robote, tým sa na veci pozerám v širších súvislostiach, aby som viac počúvala klientov, viac vnímala, čo oni chcú a potrebujú. Ľudia sú rôzni. Každý klient je celkom iný a niekedy to na začiatku ani neviete odhadnúť. A hoci stále mám akýsi moderátorský syndróm, že musím rozprávať, ako náhle začnete ľudí viac počúvať, lepšie im môžete porozumieť. Keby sme sa vzájomne všetci viac počúvali, určite by sa nám všetkým lepšie bývalo, lepšie žilo, a všetci by sme boli šťastnejší.
Jiří Výborný
foto: Rasťo Krišanda